Na parkovisku pred Mliekarničkou zastalo auto. Rezko z neho vystúpila dáma v pekných kvietkovaných letných šatách. Keď obchádzala svoje auto vo farbe mentolových cukríkov, aby otvorila najskôr jedny a potom druhé zadné dvere, jemné kučierky dlhých vlasov prečesával nezbedný mliekarenský vetrík. Z dverí vystúpili chlapček a dievčatko. Bol zázrak, že vystúpili, že nevypadli a nenabili si pritom pekné nošteky, pretože obaja celý čas sústredene pozerali na obrazovky svojich tabletov.

„Poďme, poďme, detičky, už meškám,“ náhlila ich milo kvietkovaná dáma. Deti sa šuchtali vedľa nej, potom za ňou, ruksačiky im cestou k vrátnici padali dole z pliec – raz jednému, raz druhej. 

Bola to manželka riaditeľa mliekarničky, Ignáca Bieleho, pani Irma Biela. Keď ešte nebola ženou pána Bieleho, priezviskom sa volala Plnotučná. Ako mlieko. Alebo horčica. Pán Biely už vtedy riaditeľoval v Mliekarni a také meno a taká žena ho zaujali. Pani Irma Plnotučná však svoje meno rada nemala. Hnevalo ju. Preto sa veľmi potešila, keď sa jedného dňa vydala za Ignáca Bieleho a mohla podľa starých smiešnych zvykov vymeniť svoje priezvisko za to jeho. Zrazu sa mohla volať Biela a to znie vždy lepšie ako Plnotučná, no nie? 

Tie dve mátohy, ktoré za ňou kráčali s očami nalepenými na tablety, boli ich dve deti – Marínka a Ľubko. Obaja boli zlatí, no trošku chorí z tabletov.

„Á, pani direktorová, dobrý deň!“ privítala ju pri rampe vrátnička Berta Kukadlová a zagúľala očami, „vitajte, deti, prišli ste do služby?“

Marínka s Ľubkom ani nezdvihli oči od displejov a jednohlasne odzdravili: „Ahoj.“

Berta Kukadlová vyvrátila kukadlá smerom k oblohe a povzdychla si: „Ešte stále sú očarovaní?“

„Ešte stále, katastrofa, čo vám poviem,“ odvetila pani Irma Biela a pozrela sa na svoje dve ratolesti.

Vrátnička obom zamávala pred tvárou dlaňou. Nič.

„Náh, to sú mi časy,“ povedala, zapísala troch návštevníkov a dodala: „Pán direktor vás už čaká.“

Pac a Bác všetko sledovali spoza okienka vrátnice. Príchod detí ich zaujal. Lebo s deťmi vraj býva vždy zábava.

„S týmito veru nie, s týmito by ste sa unudili na smrť,“ zasmiala sa Berta, keď trojica odišla a  konečne si mohla otvoriť chrumky. Pac a Bác pokračovali v práci. Čistili si kožúšky, prezerali si listy veľkého kvetu v kvetináči, naťahovali sa o klbká vlny pod Bertiným stolom, z ktorých plietla nejaký sveter pre kohosi vnučku. Keď Berta na chvíľu zadriemala, vybehli von.

Na dvore mliekarne bol čulý ruch. Bežný deň. Vysokozdvižné vozíky vozili rôzne veci, okolo sa náhlili ľudia, cisterny a nákladiaky prichádzali a odchádzali, v garážach a dielňach sa opravovali rôzne stroje, ujko Peter Cvrlikáč, ktorý mal na starosti kotolňu, pred ňou postával, bafkal fajku a sledoval, či sa niekde nezjaví nejaký špión.

Špión sa nezjavil, zato sa zjavili chlapček a dievčatko s tabletmi, ktorí si bez slova sadli na staré palety kúsok od všetkého ruchu a pokračovali v spojení s mimozemským svetom.

„Dobrý deň,“ pozdravil ich Pac.

„Dobrý deň,“ pozdravila sa Bác.

Nič.

„Fíha,“ povedal Pac.

„Fíha,“ povedala Bác.

Také deti ešte nevideli. Pac podišiel bližšie k dievčatku a labkou jej ťukol do čudného prístroja, ktorý držala v rukách. To ju prekvapilo a pozrela sa na kocúrika. Zamračila sa. To isté urobila aj Bác – labkou bacla po tablete, ktorý držal chlapček. Ten ho neudržal a tablet spadol na zem.

„Hej, čo robíš, veď sa rozbije!“ zamračil sa.

„Dobrý deň a prepáčte. Sme Mačičky z bánoveckej mliekarničky a chceme sa s vami hrať!“ zamňaukala Bác, „ja som Bác a toto je môj brat Pac.“

„Čó? Rozprávajúce mačky? Super!“ vykríko dievčatko, „môžem si vás natočiť? To mi decká v škole neuveria! Ja som Marínka Biela a toto je môj brat Ľubko Biely. On je ešte iba škôlkar.“

Ľubko sa škaredo pozrel na sestru, akoby byť „iba škôlkarom“ bolo čosi zlé.

„Čo tam stále pozeráte v tých prístrojoch?“ spýtala sa Bác.

„Videjká, v ktorých sa hrajú deti,“ povedala Marínka.

„Hrajú deti? Vy pozeráte, ako sa niekto iný hrá?“ začudovala sa Bác.

„No… áno,“ súhlasilo dievčatko.

„A prečo sa pozeráte na to, ako sa niekto hrá a nehráte sa vy sami?“ nerozumela Bác.

„Neviem,“ povedala Marínka a stíchla.

„Nó dobre, a ako nás teda chcete točiť?“ zaujímal sa Pac, „Lebo točiť sa viem aj sám, aha!“

Zvalil sa na zem a začal sa pretáčať z jednej strany na druhú, kopal vo vzuchu labkami a oháňal sa pritom chvostíkom.

Deti sa rozosmiali.

„Nie, nie, my si vás natočíme na tablet, na video, chápete? Rozprávajúce mačky, akože naozajsky rozprávajúce mačky, to je úplne mega!“

Mačičky nerozumeli. Deti používali čudné slová. Ale páčilo sa im, že zrazu ožili, začali rozprávať, smiať sa a tak ich chceli potešiť.

„Dobre teda,“ súhlasila Bác, „čo máme robiť?“

„No hocičo, čo viete!“ rozkázala Marínka.  A tak milé mačky začali robiť kultúrny program, všetko, čo vedeli: recitovali básničky, tancovali, tlieskali, hovorili vtipy o zajacovi a medveďovi, potom zážitky z mliekarne, spievali pesničky o tom, ako mačka spadla z pôjda, robili kotrmelce, skákali ako malí cirkusanti. Marínka s Ľubkom si pred tvárami držali tie smiešne prístroje a vraj „točili“.

Zrazu však obom zmizol úsmev z tváre.

„Čo je, čo sa deje?“ spýtal sa zadychčaný Pac, ktorý práve skúšal chodiť po predných labkách.

„Vybil sa mi tablet,“ zamraučala Marínka.

„Nié, aj mne, to snáď nie!“ pridal sa Ľubko.

„Čo teraz?!“ vykríkli vyplašené deti, akoby sa stalo čosi naozaj hrozné.

„Teraz môžeme ísť k Berte a zahrať si divadielko!“ vymyslela Bác.

„Aké divadielko?“

„To ešte neviem, uvidíme, poďme!“

Rozbehli sa spoločne na vrátnicu. Berta ešte spala, no hlasný príchod detí a zverov ju zobudil.

„Berta, požičaj nám nožnice, lepidlo a nejaký papier, prosím!“ ozvala sa Bác. Keď Berta zbadala dve deti bez tabletov, od prekvapenia sa nezmohla na slovo a vykutrala kdesi to, o čo ju žiadali.

„A čo si zahráme?“ vyzvedal Ľubko.

„Divadielko o dvoch deťoch, ktoré nič nevideli, lebo ich oči stále pozerali do smiešnych prístrojov,“ zasmial sa Pác.

„A o dvoch mačkách, ktoré sa s nimi chceli hrať! Vystrihneme si postavičky, nalepíme na špajdľu a divadlo sa môže začať!“

„Ale ako si ho natočíme, keď sa nám vybili tablety?“ začudovala sa Marínka.

„Nijako, budete si ho musieť zapamätať hlavou a srdiečkom,“ povedala Bác.

Nakoniec to bola ohromná zábava. Obe deti sa takto nenasmiali už poriadne dlho. Aj mačičky sa zabávali.

Keď po Marínku a Ľubka prišiel Ignác Biely, neveril vlastným očiam.

„Neverím, že ste dokázali odlepiť moje deti od tabletov, milé mačiatka! Ani neviete, aký som vám vďačný! Neplecha v jogurtárni už je zabudnutá a dnes večer pre každú z vás extra miska plná smotany!“

Deti mačiatka na rozlúčku vystískali a dohodli sa, že budú do Mliekarničky chodiť častejšie.

V aute Marínka s Ľubkom nadšene svojmu ockovi rozprávali, koľko zábavy s mačiatkami zažili.

„Ocíííííí? Ja som si vždy myslel, že by som chcel psa, ale ja už psa vôbec nechcem. Chcem mačku. Nemohli by sme si Pác a Bác zobrať domov?“

„Áno! Áno!“ pridala sa nadšene Marínka.

„No to teda v žiadnom prípade,“ zasmial sa riaditeľ a predstavil si tú pohromu, ktorú mačky spravili pred pár dňami v jogurtárni, „mačky patria do Mliekarne, tu ich potrebujeme.“