Toto je Pac. A toto zasa Bác. Zoznámte sa, prosím, dobrý deň! Mačičky z bánoveckej mliekarničky. Teda pardón! Pac a Bác nie sú len tak voľajaké mačičky, sú to, prosím pekne, Mačky! Pac je mladší, ale len o malú chvíľu. Presne o minútu a pol. Na slnku sa leskne do tmavomodra, jeho srsť má farbu ako hlboký oceán, aspoň tak mu zvykne hovoriť Bác. Bledomodrú škvrnu na oku a bledomodré bruško zdedil po prastarom otcovi. Vraj bol námorník. Bác je staršia a je celá ryšavá. Keby ste si náhodou mysleli, že jej to vadí, tak ste na omyle. Bác je pyšná na oboje – na to, že je ryšavá, aj na to, že je staršia. Presne o minútu a pol. Na slnku sa leskne ako pomaranč, Pac jej vraví, že má farbu ako slnko, keď zapadá. Hnedú škvrnu na očku a bledohnedé brucho zdedila zase po prababke – vraj chodila po povraze v cirkuse. To sú oni. Pac a Bác. Mačky z našej mliekarničky. Už sa teda poznáte. Nikto nevie, odkiaľ presne prišli, ani oni sami.

Jedného dňa skoro ráno, keď sa Mestečko ešte iba prebúdzalo, no v mliekarni už začali meniť mlieko na tvaroh, zaškrípali pred továrňou brzdy zeleného auta. Vodič rýchlo otvoril dvere, poobzeral sa, akoby niekoho hľadal, na ceste sa ozvali nervózne kroky, potom cvak! (to otvoril kufor) potom žuch! (to položil na zem škatuľu) a buch! (to zavrel dvere). A bol fuč. Kúsok od rampy pred hlavným vchodom do mliekarne zostala stáť osamelá škatuľa s dierkami po bokoch. Vrátnička Kukadlová vybehla von, lebo chcela prípadného návštevníka nasmerovať, kam má zaparkovať. Zbadala však iba dierkovanú škatuľu. Poobzerala sa, či niekomu nechýba. Majiteľa nikde nevidela.

“Nemôžem to tu len tak nechať,” šomrala si popod nos, “veď to tu prejde náklaďák, keď bude vychádzať s tovarom. Mliekareň nie je holubník, tí ľudia si už fakt vyhadzujú svoje haraburdy kade-tade.” Schytila škatuľu pod pazuchu a vošla do miestnosti s okienkom, cez ktoré kontrolovala všetok pohyb dnu aj von z fabriky. Vrátnička Kukadlová bola dôležitá osoba. Jej bystrému oku a tabuľke, kam zapisovala návštevy, nikdy nič neušlo. Položila škatuľu na stôl vrátnice a zdvihla vrchnák.

Hneď vykukli dve mačacie hlavy – jedna modrá ako hlboký oceán a druhá oranžová ako slnko, keď večer zapadá. Neboli to veru žiadne vystrašené mačiatka.

“No konečne! Už som sa bál, že sa v tej škatuli budeme natriasať donekonečna! To teda bola otrava!” prehovorila modrá hlava.

“Už sme tu?” spýtala sa druhá hlava, tá oranžová.

Vrátnička Kukadlová vypleštila oči na mačky, poškrabala sa na hlave a povedala: “Hovoriace mačky? To si tu zo mňa niekto robí dobrý deň!”

“Máte pravdu! Dobrý deň! Prepáčte, zabudli sme sa predstaviť. Ja som Pac a toto je moja sestra Bác. Ujko, čo nás sem doviezol, povedal, že ideme na malý výlet, no ten výlet trval dlho a keď nás strčil do škatule, nič sme nevideli! Taký výlet! Pche!”

Vrátnička Kukadlová si pretrela oči. Bolo síce ráno, no bola si istá, že sa jej to nesníva. Hovoriace mačky. To ma podrž.

“Ja som Berta Kukadlová, vrátnička Bánoveckej mliekarničky, teší ma,” povedala. Najskôr jej prišlo divné, že sa vedie rozhovor s dvoma rozprávajúcimi zvieratami, no potom si uvedomila, že sa ľudia zvieratám prihovárajú bežne. Jej sused zvykol kričať na psa, keď urobil mláčku, tam, kam nemal: “Nehanbíš sa, Punťo, ako som ťa to vychoval?!” Berta Kukadlová už za svoj život videla naozaj všeličo, jej bystrému oku totiž nič neušlo.

“Takže my sme v mliekarni?” spýtala sa oranžová hlava.

“Áno, v tej najlepšej,” oznámila hrdo Kukadlová.

“To by ste tu asi mohli mať aj nejaké mlieko pre dve smädné mačičky,” sladko zamňaukal Pac, natiahol si chrbátik a pozrel sa na vrátničku.

“Skvelý nápad,” otočila sa k bratovi Bác.

“Nó, to nie je len tak, popíjať si mlieko z mliekarne,” pozrela na mačiatka vrátnička, “v mliekarni pracujú ľudia a mlieko potrebujeme. Vyrábame z neho rôzne veci. Vôbec netuším, či tu vlastne nejaké zvieratá môžu byť.”

“My vám predsa radi s hocičím pomôžeme!” zvolali mačičky veselo a vyskočili zo škatule.

“Pomaly, pomaly, mačiatka,” odvetila Berta. “O tom, čo bude s vami, rozhodne pán direktor.”

“Direk-čo?” zagúľal očami Pác.

“Direktor. Riaditeľ mliekarne.”

Pán direktor, ako ho starosvetsky zvykli volať ľudia, čo pracovali v Mliekarničke, Ignác Biely, sedel na treťom poschodí budovy, ktorú strážilo bystré kukadlo vrátničky Berty Kukadlovej. Opatrne trikrát zaklopala, keď sa ozvalo veselé: “Ďalej!”

“Dobrý deň, pán direktor, prišla som za vami v špeciálnej záležitosti,” oznámila a položila na stôl škatuľu s dierkami po bokoch. “Toto som našla pred továrňou, mali by ste sa na to pozrieť a rozhodnúť, čo s tým.”

Ignác Biely bol dobrosrdečný človek. V mliekarni ho mal každý rád. Guľatú hlavu zdobili guľaté líca, guľaté šibalské oči, srandovné fúziky a vždy usmiate plné pery, ktoré, napriek tomu, že riadil mliekareň, pripomínali skôr dva malé páročky od mäsiara.

Keď zbadal dve mačacie hlavy, ktoré sa vystrčili zo škatule, veselo sa zasmial: “Mačiatka?”

“Oni, prosím pekne…” chcela čosi povedať Berta Kukadlová.

“Chcú len trochu mliečka,” skočil do reči vrátničke Pac.

“A okrem toho vám tu chceme pomáhať!” pridala sa Bác.

“A ešte aj rozprávajú? To je kúzelné!” zasmial sa riaditeľ, no vzápätí sa zamyslel: “Neviem, neviem, nezišiel by sa nám tu skôr strážny pes?”

“Ak môžem, pán direktor, mám sesternicu v Austrálii a tá minule volala, že namiesto psov a klokanov začali na stráženie používať práve mačky. Ukázali sa ako oveľa rýchlejšie, bystrejšie a okrem toho, že vedia chytiť zlodeja, vedia zatočiť aj s myšami… Môžu bývať na vrátnici, ak dovolíte.”

Keď riaditeľ mliekarne začul slovo myš, nebolo mu viac treba. Okrem prevádzky, kde sa vyrábali jogurty, nátierky, či tvaroh, mali vo fabrike aj syráreň. No a každý kto má syráreň predsa vie, čo by príchod myší znamenal.

“Dobre teda,” súhlasil nakoniec. “Môžete zostať. Vitajte u nás. Oddnes z vás budú mačičky Bánoveckej mliekarničky. Nechcem však počuť o žiadnom mačacom chlpe v jogurte či v nátierke. Tak, ako všetci ostatní – pri vstupe do prevádzky si oblečiete plášť, čiapku a na labky natiahnete návleky! Pani Kukadlová vám tu všetko ukáže.”

“Vykonáme!” zvolali spokojne Pac a Bác a všetci sa zasmiali.

“Hurá, dajme si na to pac!” zvolal Pac a tak si všetci dali pac.

“A teraz,” pomrvila sa Bác, “kde je to mlieko?”

Berta Kukadlová zagúľala kukadlami a ukázala na dvere.