Telefón na vrátnici zvonil ako divý. Pac a Bác od vrátničky Kukadlovej dostali prísny zákaz položiť naň čo i len labku. Berta práve zapisovala do tabuľky niekoľko mien ľudí, ktorí prichádzali do mliekarničky. “Berta! Berta! Kukadlo! Telefóóón!” mňaukali z celej sily mačiatka, až napokon dokončila to, čo mala a zdvihla slúchadlo.

“Pac a Bác, dnes pôjdete na družstvo s vodičom cisterny Jožom Strapatým a kontrolórkou kvality mlieka Milenou Rozkošnou. Pozriete si miesto, ktoré našu mliekareň zásobuje mliekom.”

“Takže stretneme aj kravy?” potešil sa Pac. Kravy sa mu zdali úžasne zábavné a veľmi múdre. Rozprávky o kravách im zvykla čítať maminka na dobrú noc. Pac vedel, že majú vemienka, z ktorých prúdi mlieko.

“Takže stretneme aj kravy?” vyplašila sa Bác. Kravy sa jej zdali veľmi veľké a trochu aj nebezpečné. Ale mali vemienka, z ktorých prúdilo mlieko. A to mala Bác rada rovnako ako Pac.

“Presne tak. Pozriete sa, ako žijú, mlieko budete môcť aj ochutnať a čaká vás aj skvelý zážitok – do továrne sa vrátite inou cestou, ako je zvykom,” odvetil riaditeľ. Znelo to ako poriadne dobro-družstvo.

“No, vitajte, to je mi teda posádka,” zasmial sa vodič Jožo Strapatý, keď Pac a Bác vyskočili spolu s kontrolórkou Milenou Rozkošnou na predné sedadlá veľkého nákladného auta. Za volantom vyzeral Jožo ako nejaký škriatok – malý, s červeným nosíkom a vychechtanými ústami, v ktorých sa mu hompáľalo špáradlo. Strapatá ofina mu padala do čela, tak si ju zakaždým srandovne odfukoval dohora.

“Dobrý deň, Jožko,” začervenala sa kontrolórka Milena a dovolila Bác uvelebiť sa jej na kolenách.

“Zdravím vás, slečna Rozkošná,” zahučal Strapatý. Slečna rozkošná nervózne hladkala Bác po ryšavom chrbátiku a jej nechty nalakované krikľavožltým lakom robili pohyby v tvare malých vlniek. Vyzeralo to, akoby Bác po chrbte skákali krikľavé podlhovasté cukríky. Pac chcel všetko vidieť, sedel vzpriamene, akoby mal každú chvíľu šoférovať on.

“Pripravení na výlet?” zasmial sa Jožo a žmurkol na Milenu.

“Chichi,” bolo všetko, čo povedala.

Pac a Bác sa na seba veľavýznamne uškrnuli a spoločne zvolali: “Pripravení!”

Veľká cisterna sa dala do pohybu. Keď prechádala okolo vrátnice, kde sedela vrátnička Kukadlová, vodič zatrúbil a Pac stihol kamarátke zamávať labkou. Tá však opäť čosi zapisovala do svojej tabuľky a kocúrika v cisterne si jej bystré oko nevšimlo.

Jazda netrvala dlho. Auto vyšlo z Mestečka kľukatou cestou, ktorá sa vinula smerom hore do kopcov. Slnko presvitalo pomedzi konáre stromov, z rádia hrala veselá pesnička, Jožo si pospevoval a odfukoval strapaté vlasy z tváre a Milena sa hanblivo usmievala. Bola naozaj rozkošná. Pac sa cítil ako kapitán lode a predstavoval si, či sa takto nejako cítil aj pradedo námorník. Bác nachvíľu zadriemala a snívalo sa jej, ako pred ňu postavili misku plnú čerstvého teplého mlieka.

“A sme tu! Vystupovať!” Ozvalo sa zrazu.

“Do práce, posádka!” zasmiala sa Milena a opäť sa začervenala, keď jej šofér Jožo otvoril dvere na aute.

Družstvo vyzeralo ako niekoľko obyčajných veľkých a dlhých domov vedľa seba. Privítal ich ujko v montérkach. Karči Brblavý. Všetko na družstve im poukazoval. Mačky prekvapilo, že vôbec nebrblal.

Kravičky sa tam mali dobre. Celé dni sa túlali po lúkach, kde chrúmali čerstvú trávu a keď sa vrátili do “hotela”, ako na družstve volali ich kravín, dostali ďalšie krmivo.

“Kravy trávia pri jedení päť až sedem hodín denne, je to pre ne veľmi dôležité,” vysvetľoval Karči, “prežúvajú ešte o čosi dlhšie: desať až trinásť hodín. Majú na to prispôsobený žalúdok. Ten sa skladá zo štyroch častí, tie názvy sa vám budú páčiť: bachor, kniha, čepiec a slez, smiešne však? Pac a Bác mu veľmi nerozumeli, takže sa im to až také smiešne nezdalo. No jedenie, ktoré by trvalo päť až sedem hodín denne, kravám úprimne závideli.

“To však nie je všetko,” pokračoval Karol, “u nás sú kravy naozaj ako v raji. Po návrate z výbehu absolvujú špeciálny oddych, poďte sa pozrieť. Skrátene to voláme OKK – oddychové kúpele kravičiek. Zistili sme, že sú potom šťastnejšie, nie sú v strese a majú oveľa viac mlieka,” dodal spokojne.

A naozaj. Keď Pac a Bác voši do OKK – oddychových kúpeľov kravičiek, mohli si oči vyočiť. Na jednom mieste bolo čosi ako obrovský bazén, v ktorom kravičky spokojne stáli, prežúvali a vo vode okolo nich bublali bublinky. Na chrbát niektorým tryskali trysky špeciálnych masážnych vodných fontán. Na ďalšom mieste kravám masírovali a hladkali chrbátiky umelé ruky, na inom ich škrabkali veľkými kefami a čistili im kopýtka, na ďalšom len tak spokojne ležali pod naozajskými palmami a vyhrávala im príjemná pomalá hudba. Tie, ktoré chceli, mohli navštíviť saunu – teplé miesto, kde si vyhriali kosti a všetky tam spokojne bučali, klebetili o kamarátkach, mučali o tom, čo sa udialo predtým na lúke, ktorá koľko mlieka nadojila a ktorú neposlúchajú teliatka. Po celý čas sa spokojne oháňali chvostíkmi, lebo aj keď boli na mieste, kde sa oddychuje, muchy ich občas otravovali.

“Je čas zistiť, či je dnes dobré mliečko,” zahlásila Milena a z cisterny si priniesla akýsi kufrík, špeciálne rukavice a srandovné okuliare.

Všetci sa presunuli do haly, kde hrala veselá hudba. Volali ju “dojčiareň”. Kravy si do rytmu klepkali kopýtkami a mávali ušami. Spopod nich cvrčalo do nádob krásne biele teplé mlieko.

“Pozri, to sú tie vemená, o ktorých nám čítala maminka!” vykríkla Bác a ukázala prstom na ružovú vec, z ktorej tryskalo mlieko. Pac zaujato prikývol. Už sa mu zbiehali slinky.

Kontrolórka Milena Rozkošná otvorila kufrík, nasadila si špeciálne rukavice, srandovné okuliare a ponorila do čerstvo nadojeného mlieka akýsi papierik. Potom nejaký teplomer, potom ešte čosi, čo nikto nepoznal, pozerala a zapisovala do zošita a pri tom robila: hmmmm, mhm, áno, hmmm… Po chvíľke zložila rukavice, okuliare, zaklapla kufrík a spokojne sa usmiala: “Všetko je tak, ako má byť. Mlieko je výborné, som spokojná. Budú z neho skvelé výrobky. Chceli by ste ochutnať, mačičky?”

Pac a Bác nadšene prikývli. “Dobré sny sa plnia,” potešila sa Bác, keď ponorila jazýček do teplej bielej tekutiny.

Mlieko bolo naozaj fantastické. Čerstvé a lahodné. Prešlo aj najťažším testom – testom mlsných mačacích jazýčkov.

“Pamätáš si na ten príbeh, ako stará mačkamama jazdila na krave? Ako aj s bratrancami a sesternicami videli kravičku pásť sa pod stromom a chceli sa hrať na kravojazdcov?” spýtal sa sestričky Pac, keď vylízal poslednú kvapku mlieka.

“Jasnačka! Bol to jeden z mojich najobľúbenejších príbehov! Vyliezli na strom a keď sa kravička presunula pod strom, spustili sa jej z konára priamo na chrbát! Mysleli si, že si na nej zajazdia, no tá začala splašene behať, tuším to volali strečkovať, a pošliapala všetky rastliny na záhrade. Všetci sa vydesili a začali rastlinky zatláčať do pôdy, aby na to nikto neprišiel, no aj tak zvädli a bola z toho kuca-paca,” zasmiala sa Bác.

“To by som chcel vyskúšať,” zasníval sa kocúrik.

“Na to ani nepomyslite!” začula ich kontrolórka Rozkošná, ktorá sa podaním ruky lúčila s Karčim a pohľadom vyzerala šoféra cisterny Strapatého, “musíme sa vrátiť. A ako ste počuli, kravičkám a ich mlieku stres nerobí dobre!”

Mačičky sa rozlúčili s kravami, ktoré im zamávali chvostíkmi, dali si pac s ujkom Karčim Brblavým a pohli sa smerom k cisterne, kde už čakal Jožo.

“Teraz načerpáme mlieko do cisterny a vrátime sa späť. Vás však čaká zábavnejšia cesta: z družstva vedie staré potrubie až do mliekarne. Občas ho ešte zvykneme využívať, najmä keď sú v Mestečku cesty plné áut a mlieko treba urýchlene dopraviť do fabriky. Tu za rohom vyleziete na potrubie a spustíte sa až dole do Mliekarne. Vidíme sa tam,” oznámil Jožo, pomohol červenolícej Milene nastúpiť do auta a ukázal, kam sa majú mačičky vybrať.

Potrubie prekonalo všetky ich očakávania! Bolo nádherne farebné – červené, oranžové, žlté, zelené, modré a fialové pruhy smerovali kolmo nadol až kamsi do nekonečna, teda do mliekárnečna. Mačičky vyskočili na potrubnú šmýkačku, chytili sa za labky, odrátali si: trí, dvá, jedná, štárt a spustili sa dolu bláznivou šmykľavkou. Okolo ušiek im svišťal príjemný letný voňavý vzduch, v ňom sa miešala vôňa lipy s orgovánom (ak neviete, aké sú to stromy, spýtajte sa rodičov), teplým mliekom a vôňou srsti ich maminky, ktorú si ešte stále veľmi dobre pamätali. Pod nimi sa mihali cesty, stromy, rieka Bebrava, mosty, chodci na prechádzke so psíkmi, polia a lúčky a nakonic aj uličky Mestečka. Autá pod nimi vyzerali ako napuchnuté chrobáky. Mačičky veselo svišťali vzduchom a šmýkačka by pokojne zvíťazila aj nad tými v zábavných parkoch. To vám bola “húsenková dráha”! Ešte jedna zákruta a bola tu Mliekarnička. Mačičky veselo pišťali, cesta sa im veľmi páčila. Koniec šmykľavky, Pac veselo zoskočil na štyri labky, zatiaľ čo jeho sestra Bác, verná svojmu menu, urobila bác! Zgúľala sa na chrbátik a spravila ešte štyri kotrmelce. Jej brat-kocúrik vyprskol do smiechu: “Nevoláš sa náhodou Bác, sestrička?”

“Som v poriadku! Nič mi nie je!“ zachichotala sa Bác a vyskočila na rovné labky, “inak, všimol si si, že Milena a Jožo boli tak trochu do seba buchnutí?”

“Všimol, bolo to srandovné. A ty si sa teraz nebuchla?”