A zrazu prišla zima. Vystriedala jesenné dni zahalené do mliečnej hmly, ktorú v Mestečku mali všetci tak radi. Všetko, čo sa aspoň trochu podobalo na mlieko, alebo z neho bolo, mali v Mestečku radi. Takže aj hmlu. Zrazu sa však ochladilo a zahmlené okná sa zmenili. Akoby na ne ktosi namaľoval kúzelné mliečne kvety. Pac a Bác ich úplne očarovaní pozorovali na okienku vrátnice.

„Bŕŕŕŕŕŕŕŕ, to je zima, človek by von ani psa nevyhnal,“ hundrala vrátnička Berta Kukadlová, keď sa vrátila zvonku na vrátnicu a šúchala si skrehnuté prsty.

„Ani psa?“ žmurkol Pac.

„Bertá, Bertičká, Kukadlo, si si istá, že ani psa?“ začala sa chichotať Bác.

„To ja by som psa veru vyhnal,“ chechotal sa aj Pac a spolu s Bác si dali pac.

„Ach, vy mačiatka,“ zasmiala sa Berta Kukadlová, „veru ani psa, aj keď je známe, že psy a mačky trápia večné naháňačky,“ povedala a usadila sa za stôl. „Ale koniec táraninkám. Máme pred sebou dôležitú úlohu,“ pokračovala.

Mačiatka zvedavo pricupkali k nej. Bác jej vyskočila na kolená, Pac si sadol pred Bertu na stôl a pozorne počúval, čo za dôležitá úloha ich to čaká. „O pár dní sú tu Vianoce a v Mliekarničke budeme ozdobovať stromček. Jedličku. Privezú ju už dnes na dvor. Každý rok má jej výzdobu na starosti niekto iný. Tohto roku sme to my. Zajtra sa pod ňou všetci stretneme a obdarujeme sa darčekmi.“

„Hurá!“ vykríkli Pac a Bác a keby neboli mačky, ale psíky, začali by asi nadšene skákať a vrtieť chvostíkmi.

„Vianoce… Vianoce… to znamená, že konečne napadne aj ten sneh?“ spýtala sa Bác.

„To sa uvidí,“ zamračila sa Berta. Posledné roky to so snehom bolo také všakovaké. Väčšinou nasnežilo dva týždne pred Vianocami a do Vianoc sa sneh stratil. Tohto roku však neprišiel ani ten pred-dvojtýždňový sneh. Nič. Dnes však aspoň konečne začalo mrznúť.  

Mačiatka sa už snehu nevedeli dočkať. Ešte nikdy ho nevideli, len o ňom počuli všetkých rozprávať. Naposledy sa im sneh snažili opísať Marínka a Ľubko, deti pána direktora Ignáca Bieleho, keď opäť prišli na návštevu do mliekarne a natešene im rozprávali o divadielku Snehová kráľovná, na ktoré ich zobrala maminka Irma Biela. Vraj je sneh najlepšie chytať na vyplazený jazyk, vločku za vločkou. Pac si predstavoval, že sneh chutí ako zmrazený vanilkový jogurt, Bác zase, že je ako zmrznuté mlieko od maminky. No zatiaľ snehu nebolo.

„Tu! Tút!“ „Tu! Tút!“ zatrúbilo pred rampou nákladné auto. To nákladné auto malo na korbe ohromný zelený ihličnatý strom.

„Už je tu!“ vykríkla Berta vzrušene, „jedlička!“ a utekala von zapísať meno a číslo auta, ktoré do továrne priviezlo Vianoce.

„Zavezte to tám, doprostred dvora!“ počuli ju kričať mačky, ktoré sa rýchlo rozbehli za ňou.

„Fíííha!“ zvolal Pac.

„Tá je ale obrovská!“ pridala sa Bác.

Jedličku vyložili, nie mačky a Berta, ale šofér s ešte jedným ujkom a akýmsi čudným strojom. Tedá, skor ju zhodili na zem, naskočili do auta, dvakrát zatrúbili a už ich nebolo. Zrazu sa dobafkal ujko Peter Cvrlikáč aj so svojimi pomocníkmi z kotolne.

„Ták to postavíme, slečinka,“ žmurkol na vrátničku, tá odula líca, lebo sa jej nepáčilo oslovenie slečinka, mačiatka sa rozosmiali a s nimi aj Cvrlikáčov pomocný zbor. „Ja ti dám slečinku,“ odvrkla a povedala mačiatkam, že kým strom nebude stáť, bude lúštiť na vrátnici krížovku.

Chlapi chvíľu špekulovali čo a ako, no jedlička nakoniec stála a bola krásna ako z rozprávky. Chýbali už len ozdoby.

Pac a Bác chceli potešiť Bertu a tiež ju nechať dolúštiť ťažkú krížovku. Trápila sa s ňou od rána, no vždy, keď sa už-už mohla posúnúť ďalej, prišiel ktosi, koho musela zapísať do múdrej knihy.

„Minule som ju počul telefonovať s direktorom, a vravela mu, nech sa nebojí, že kľúčiky od skladu s ozdobami jej pani Ruženka zo syrárne odovzdala, že všetko bude tip-top,“ povedal zamyslene Pac, „mali by sme nenápadko zobrať kľúče, ozdobiť strom a prekvapiť Bertu.“

„To je skvelý nápad, braček-kocúrik, potľapkala ho chvostíkom Bác. „Ide sa!“

Dvere skladu odomkli ľahko. Berta si nevšimla, že jej z háčikov pri dverách zmizli kľúče s veľkým ružovým štítkom, na ktorom bol nápis SKLAD III. Keďže iné kľúče so štítkom Sklad tam nenašli, boli to iste tieto. A naozaj. Cestou dokonca ani nikoho nestretli, takže prekvapenie sa mohlo uskutočniť.

Cez malé okienka zložené zo štvorcových sklenených tabuliek presvitali do tmy skladu zimné svetelné lúče. Keby mačiatka neprišli na veľkú misiu, možno by sa aj trošku báli. Lebo, nemyslite si, milé deti, aj mačičky sa boja. A je to úplne v poriadku. Lenže teraz, teraz na strach nebol čas. Bolo treba vyzdobiť stromček. Čo stromček. Stromisko.

„Pozri, tu na týchto škatuliach je napísané: vianočné ozdoby a tam, tam je zase napísané: svetielka,“ čítala nahlas Bác, „máme to. Najskôr zoberieme týchto šesť škatúľ s ozdobami a potom, potom poprosíme Cvrlikáča, ktorý ma vysoký rebrík, aby zavesil svetielka.“

„Ty si hotová direktorka, sestrička!“ povedal uznanlivo Pac.

„Ty zober tieto tri, ja tieto tri a ideme!“ usmiala sa Bác.

Ako iste viete, mačky zvyčajne nechodia po zadných labkách, chodia po štyroch. Lenže to by potom nemohli niesť škatule s ozdobami. Keby si ich dali na chrbát, možno by si ich niekto pomýlil so somárom. Takže sa Pac a Bác postavili na zadné labky, na predné si naukladali po tri škatule a poďho ku stromčeku.

Zrazu však zaznelo: „A…. aaaaaa… aaaaaaaaaaaa……“ to bol Pac, a, „vuaaaaaaaaaa, jááááááááj, jááááááj, juj, juj, juj,“ to bola Bác. Keby ste boli vtáčikom, ktorý si práve sadol na jedličku, čakajúcu na ozdoby, videli by ste veľmi zaujímavú vec: Pac, ktorému vyleteli všetky labky do vzduchu, sa snažil ustáť pošmyknutie na veľkej zamrznutej kaluži, ktorú si so sestrou nevšimli a škatule v labkách mu poskakovali, ako keby tam mal žeravé uhlíky. Bác, na tej istej zamrznutej kaluži, v tesnom závese za svojim bratom, spravila piruetu, potom jej labky bežkali na ľade, ako keď dáte škrečka do toho kolesa, v ktorom môže utekať, no stojí stále na mieste. Obe mačky zrazu naraz urobili báááááác a rozpleštili sa na ľade. Čo však bolo horšie, už zo zeme z ľadu sledovali škatule, ktoré ako v spomalenom filme už-už išli dopadnúť na zem. Bác sa ešte snažila aspoň pohľadom udržať škatule vo vzduchu, akoby bola kúzelníčka, no nakoniec zaznelo to, čoho sa v tom rýchlom slede udalostí mačiatka obávali: cink cink cink cink krchhhhrrrrr gžvž prásk prásk chvžžžžž. cink, cink, cink…cink.

„Ajaj,“ zamňaukal Pac.

„Och, to nie,“ zamňaukala Bác.

Och. To veru áno. Bolo jasné, že krehké sklenené ozdoby toto korčuľovanie bez korčúľ asi neprežili. Keď Pac a Bác otvorili škatule, jednu po druhej, bolo jasné, že je zle. Všetko sa rozbilo!

Nedalo sa nič robiť. Museli ísť túto smutnú správu oznámiť vrátničke Berte.

„Ajajáj, mačiatka, móje nervy,“ chytila sa za hlavu, „čo si len teraz počneme? Veď pán direktor skolabuje, keď sa to dozvie! Zajtra ráno je vianočná besiedka, pozvaní sú všetci zamestnanci mliekarne, dokonca aj rodina pána Bieleho! Veď vy ste svojou nešikovnosťou pokazili Vianoce toľkým ľuďom!“

Berta menila farby. Bledla, červenala sa, chvíľami takmer modrala či zelenala. Vyzerala, že sa o chvíľu rozplače. Do plaču bolo aj mačiatkam.

„My…my… my sme chceli len pomôcť, Berta,“ zamňaukala Bác a slzy mala na krajíčku.

„Ach, nechajte ma tu chvíľu osamote,“ zafňukala Berta a mačky vycupitali von.

„To sme tomu dali,“ zamraučal Pac, keď vyšli pred vrátnicu a pohľad im padol na prázdnu neozdobenú jedličku.

„To teda,“ zamňaukala Bác, „niečo sa musí dať urobiť. Nechaj ma chvíľu premýšľať.“

Mačky sa prechádzali okolo stromu, nevšímali si okolie, chodili dookola,hore-dole, doprava-doľava a tuho premýšľali, až sa im skoro z hláv parilo.

„Mám to!“ zvolal zrazu Pac.

„Čo?“ spýtala sa Bác.

„Viem, ako zachránime Vianoce! Všetko ti rozpoviem, poď teraz so mnou najskôr za Bertou a potom sa o zvyšok nestaraj. Len buď so mnou, budem ťa potrebovať,“ rozkázal jej brat.

Mačky sa vrátili na vrátnicu a Pac ubezpečil Bertu, že zajtra bude stromček pripravený na oslavu. Nechcel jej povedať viac, no tá bola taká zúfalá, že jej nezostalo nič iné, ako súhlasiť. Nové ozdoby by už teraz bez vyvolania nežiadúcej pozornosti asi aj tak nemala šancu získať. Smutná sa teda vrátila ku krížovke a k zapisovaniu návštev mliekarne.

„Snáď to ešte viac nepokazia,“ zahundrala, keď odišli a silno si vyfúkala nos do vreckovky. „Mačky bláznivé!“

Keby sa Berta v noci zobudila, zistila by, že mačky nie sú na vrátnici vo svojich pelieškoch. Áno, aj Berta bývala na vrátnici, nepýtajte sa prečo. Občas si zobrala dovolenku a vycestovala za sesternicou do Austrálie, prípadne za druhou do Šumperku, no väčšinu roka a väčšinu sviatkov, bol jej domov práve tu. Mačky tam neboli, zachraňovali totiž Vianoce.

Ráno Bertu zobudili výkriky: „Pani Kukadlová, kde ste? Pani Kukadlová, haló!“

„Bertá, slečinka! Dzesce sa schovali!“

Vrátnička na seba hodila kabát, pred dverami skoro spravila na zamrznutej mláke šnúru a keď sa spamätala, spomenula si, čo sa včera stalo. Dnes! Bol ten deň! No to bude! Ka-ta-stró-fa! Pán direktor jej riadne vypláchne žalúdok! Kým docupkala k jedličke, prehrala si v hlave tie najstrašnejšie scenáre, vrátane vyhadzova z práce a odoslania mačiek preč z mliekarne. Keď sa rozhliadla okolo seba, všimla si, že pri jedličke už stoja úplne všetci. Riaditeľ Ignác Biely s manželkou Irmou, deťmi Ľubkom a Marínkou, stála tam Ruženka zo syrárne, Monika z tvarohárne, Cvrlikáč z kotolne, vodič cisterny Jožo Strapatý, kontrolórka Milena Rozkošná, ľudia z jogurtárne, údiarne, dokonca aj z družstva, bola tam vlastne celá mliekareň a samozrejme, všimla si aj dva roztržité chvostíky, ktoré sa krútili vo vzduchu. Jeden modrý, ako oceán, druhý ryšavý, ako slnko, keď zapadá. Mačky spokojne sedeli pred jedličkou a čakali, čo sa bude diať.

„Madam Kukadlová, musím vám povedať,“ začal riaditeľ Ignác Biely, „že takú nádhernú a originálnu výzdobu sme tu ešte nemali! Znamenité! Úžasné! Nápadité! Váš aranžérsky talent nás všetkých posadil na zadok! Skvostné! Čo viac by mohlo vystihnúť našu fabriku! Vy ste génius, Kukadlo!“ vykrikoval direktor a Berta sa nechápavo obzerala okolo seba, či sa jej to nesníva. Až potom sa odvážila pozrieť na strom.

Jedlička, prosím pekne, bola zasypaná bielymi syrovými guľkami z mliekarne, vyzerala, akoby sa na nej vznášali syrové snehové vločky! Vyzerala, akoby sa okolo nej guľovali syrovými guľkami tisícky detí a akoby každá jedna z hodených guliek pristála priamo na strome. Namiesto ligotavými reťazami, vyzdobil niekto, a už jej bolo jasné kto, veď Pac a Bác sa tak smiali popod fúzy, že sa to nedalo nevšimnúť si, vetvy nepostrihanými dlhými syrovými niťami, z ktorých si deti na exkurziách zvykli robiť syrové opasky či syrové vrkoče. Jedlička vyzerala naozaj nádherne. Celý jej vzhľad dokonale zvýrazňovali žlté guľaté žiarovky svetielok, ktoré sa mačkám, našťastie, nepodarilo rozbiť. Bolo to vskutku nádherné!

Berte vírilo hlavou nekonečno otázok. Ako to spravili? Ako sa im to podarilo? Kto im pomohol? Kedy? Ako to, že mliekarni nechýbalo toľko syrových guliek? A čo tie nite? A ako to, že sa v noci nezobudila? Spýtavo sa pozerala na Pac a Bác, no tí ani nemukli, len na ňu šibalsky žmurkli a potom šibalsky žmurkli na Ruženku zo syrárne. Tá im veselo žmurkla naspäť. Ach, tie dve mačky! Mačiatka milené.

„Madam Kukadlová, bude nám cťou, keď spolu s mačiatkami budete našu mliekarenskú Jedličku odteraz zdobiť každý rok práve vy,“ oznámil slávnostne pán direktor a keďže Berta iba stála s otvorenými ústami a nezmohla sa na slovo, všetci začali natešene tlieskať.

„Veselé Vianoce, milí moji,“ zvolal spokojne direktor, „a teraz je čas na darčeky!“ A ukázal prstom na kopu darčekov, ktoré ktosi medzičasom ku stromčeku doviezol.

„Veselé Vianoce!“ zvolali Pac a Bác a veselo si tľapli tľapkami.

„Veselé Vianoce,“ zvolali všetci a rozbehli sa k darčekom.

„Veselé Vianoce, Veselé Vianoce,“ prekvapene si dookola opakovala Berta a potom sa začala smiať. 

Deti riaditeľa mliekárne, Ľubko s Marínkou, sa zrazu pozreli na oblohu a naraz, veď boli súrodenci, tak je to jasné, natešene vykríkli: „aha! Sneží!“ Pomaly, pomalinky, začali z neba padať malé veľké biele chuchvalčeky krásy. Vznášali sa všade naokolo, jemnučké ako pierko. Pac a Bác sa chytili za labky, zodvihli hlavy smerom k oblohe a vyplazili jazýčky. Kdesi v diaľke v Mestečku začali zvoniť zvony a všetky postavičky z Bánoveckej mliekarničky sa na seba veselo usmiali. Toto bol skutočný vianočný zázrak. Veselé Vianoce!