Jedno ráno sa Pac a Bác zobudili na nahnevané hundranie Berty Kukadlovej. Chodila nervózne po vrátnici, šomrala a vždy o niečo zakopla, alebo sa o čosi buchla. Berta bola nemotorná, keď sa hnevala.

„Bré ránko, Bertička,“ zívol Pac a oblízol si labku, „čo sa deje, vidím, že si

nahnevaná.“

„Dobré ránko, madam Kukadielko, čo sa stalo?“ pridala sa Bác a vystierala si labky po dlhom príjemnom oddychu.

„Ani na mňa radšej chvíľu nehovorte! Stráááášne nervy mám!“ odpovedala, „poviem vám o chvíľu!“

Pac a Bác sa na seba pozreli a zvalili sa naspäť do pelieškov. Keď sa Berta hnevá, netreba provokovať. Treba počkať, kým sa z nej hnev odparí, ako keď zdvihnete pokrievku z hrnca s vriacou polievkou.

Počkali chvíľu, hnev sa odparil, Berta sa vrátila k mačiatkam a hovorí: „Včera mi spomínal Jožo Strapatý, že z okna cisterny zahliadol na dvore myš! Len si to predstavte! Viete, čo by to znamenalo?!“

„Obed?“ potešila sa Bác.

„Čistú katastrófu! A ešte k tomu teraz, keď tu máme mať karneval!“ vykríkla Berta.

„Myši v mliekárni sú čistá pohroma! Ne-pred-sta-vi-teľ-né!“

„Nič sa neboj, Berta, na to sme tu predsa my!“ vykríkol Pac a hneď si začal vystierať pazúriky na labkách, aby milú vrátničku upokojil. Veď čo sú nejaké myši pre mačky! A nieto ešte pre neobyčajné mačky!

„Jožo ju videl na dvore, je tak?“ spýtala sa Bác.

„Mhm,“ zavrčala na súhlas nahnevane vrátnička.

„Myš na dvore, nie je myš v mliekarni! Spravíme aj s Pacom výpravu, zistíme, čo je vo veci a keď to nepôjde po dobrom, pôjde to po mačacom! A potom nám nezabudni povedať, čo je to ten karneval!“

A už sa aj obe mačky pratali z vrátnice, poradiť sa, ako ďalej s neželanou návštevničkou. „Rozdelíme sa!“ rozkázala Bác, keď mačiatka vyšli von.

Slniečko už lúčmi objímalo mliekareň, každý sa niekam ponáhľal, alebo neponáhľal, no robil, čo mal.

„Dobre,“ súhlasil Pac.

„Ja popozerám tu a ty zase tam, stretneme sa hentam,“ ukazoval labkou.

A tak sa vybrali. Pac tu, Bác tam a nakoniec sa stretli hentam. Po myši ani chýru, ani slychu.

„Ech, takto to nepôjde,“ vzdychla si Bác. „Musíme zapojiť mozgové závity. Vieme, že myši sa tak ľahko do továrne nedostanú. A vieme aj to, že okrem papkania majú rady aj vône. Čiže kde ich môžeme nájsť?“

„Niekde, kde to vonia?“ poškrabal sa za uchom Pac. „

Správne! A čo majú rady myši?“

„Syr?“

„Ešte správnejšie!“ vykríkla Bác, „takže je to jasné! Musíme nájsť miesto, kde vychádza von vôňa zo syrárne! Alebo ešte vôňa z údiarne, je to jednoduché!“

Mačičky si natešene dali pac a rozbehli sa smerom ku kríkom, kúsok za rohom. Z otvoru, ktorý slúžil na vetranie, vychádzala skutočne… hmmm… skutočne syrová… vôňa. Mačkám až začali tiecť slinky. Rozhliadali sa okolo seba, no nič nevideli. Až tu zrazu čosi šuchlo a pozri ho! Myš! Malá sivá myška však zbadala mačiatka skôr a pustila sa do behu. Mačky za ňou. Lenže Pac sa potkol o konár a skončil na zemi, Bác sa potkla o Paca a bolo po naháňačke.

„Ach, jaj, sestrička,“ šúchal si zahanbený kocúrik tmavomodrú lesklú srsť na boku, „s týmto sa radšej nikomu nepochválime, dobre?“

Bác sa pustila do smiechu, no zrazu sa jej od zahanbenia oranžový kožúšok začervenal: „To teda nie, braček, to by bola hanba! Šmatľavé mačky, ktorým ušla myš. Veď čo ak by sa to donieslo až k direktorovi? To by nás možno….“

Zosmutnela a viac nepokračovala.

„Poslal preč?“ spýtal sa Pac. Vzápätí však vykríkol: „Tak to teda nie, milá moja, všetci predsa vieme, že teraz len mala myš šťastie, lebo sa určite predtým dohodla s konárom! Sme predsa mačičky z Bánoveckej mliekarničky, čože je to pre nás myš! Musíme ju prekabátiť! Vrátime sa opäť zajtra a už nám neujde!“

Berta sa už trošku upokojila a keď sa mačičky vrátili, hovorí im: „Tešíte sa na karneval, mačiatka?“

„My predsa nevieme, čo to je, Kukadlo!“ zvolali mačky a chvostíky sa im pojašene roztancovali. „Karneval, karneval, povedz nám, čo je to karneval,“ premňaukávali sa jedna cez druhú.

„Karneval je predsa zábava! V ten deň je v továrni menej práce ako inokedy, všetci si oblečieme masky, smiešne kostýmy a spievame a tancujeme, prídu deti z Mestečka a všetkým nám je veselo! Tohto roku budem mať špeciálny kostým! A to práve vďaka vám! Rozhodla som sa, že sa na vašu počesť prezlečiem… za mačku!“

„Fíha,“ zvolala Bác, „za mačku? A budeš modrá alebo oranžová?“

„budem mačka pruhovaná, aby ani jednému z Vás, mačiatka, nebolo ľúto!“

„Tak keď z Berty bude mačka, z nás mačiek budú… napríklad… myši!“

A pustila sa do smiechu, až pri tom nadskakovala. Spolu s ňou sa začala chichotať aj vrátnička.

„Bác! Ty si mačací génius, ako zvykne hovorievať direktor! MačkoGénius!“

„Ale, braček,“ brnkla mu sestra labkou po fúzikoch, „veď to bol len taký vtípok, srandička!“

„Počúvaj ma predsa,“ nedal sa Pac, „prezlečieme sa za myši a potom, potom sa nás žiadna myš-votrelkyňa nebude báť! To je jednoduché! Zamaskovaní sa priblížime a máme ju!“

Berta urobila taký obdivný zvuk že „mhhhhmmmhhhh“, ako keď s niekým súhlasíte a páči sa vám jeho nápad. Potom ten obdivný zvuk že „mhhhhmmmhhhh“, ako keď s niekým súhlasíte a páči sa vám jeho nápad, urobila aj Bác.

„To je ale predsa výborný nápad! Už aj idem rozpárať také staré šedivé plyšové deky, čo sa mi tu povaľujú už aspoň dvesto rokov a kostýmy vám zmajstrujem!“ vykríkla Berta a už sa aj trepala po nite, ihly a nožnice.

Otvorila vŕzgajúcu skrinku a vyhadzovala z nej veci dovtedy, kým spokojne nepovedala: „Tu sú! Výborne!“

„Poriadne Vás pomeriam, vyskočte sem na stôl a postavte sa na zadné labky,“ rozkázala.

Pac a Bác vyskočili na stolík, postavili sa jeden vedľa druhej a Berta naťahovala krajčírsky meter, prikladala ho k mačiatkam, naťahovala, zapisovala si, čo odmerala a robila pri tom: „hmmm, mhmmm, áno. To by sme mali…“ A ešte: „mhmhh, áno, hmmmm, ánoo, hmm, tak. Aj to by sme mali.“

Keď bola s prácou hotová, začala šiť. Pác a Bác nevedeli obsedieť, stále sa vypytovali: „a už to budé?“ „úúž?“ „Ešte nie, veď vydržte,“ odbila ich vždy Berta. O chvíľu opäť: „už to budé?“ „Bertá, čo ti to tak dlho trvá? Úúž?“

„Ešte nie,“ odpovedala opäť. „A choďte radšej vyzistiť, aký kostým bude mať Cvrlikáč, celá sem zvedavá.“

Keď sa mačky vrátili, na stoličke už viseli šedivé deky, ktoré ale viac neboli dekami. To si však nevšimli, lebo hneď hlásili:

„Berta! Cvrlikáč vraj bude ufoňák! či ufónec, či také nejaké divné slovo.“

„Mimozemšťan? To sem blázen,“ zasmiala sa Berta, „no to sem teda zvedavá, jak v tom bude vyzerať.“

„No, aj my, ufoňáka ani mimozemšťana sme ešte nikdy nevideli! A čo naše masky, sú už hotové?“

Berta si pošúchala špičku nosa a ukázala porstom na stoličku.

„Hurá!“

Keby ste ich len videli! Berta bola šikovná krajčírka! Obom mačiatkam ušila veľké myšacie uši, myšacie telá, dokonca aj dlhé ružové chvostíky. Maska sa zapínala na zips, mali aj ružové rukavičky na všetky štyri labky a chvost sa pripínal na suchý zips! To Vám bola paráda! Keď sa do masiek navliekli, z vrátnice bolo počuť obrovské výbuchy smiechu. Vyzerali ako naozajské myši, len teda trochu prerastené!

„Ideme!“ zavelil Pac. „Načo strácať čas!“

Keď sa riaditeľ Ignác Biely pozrel z okna svojej kancelárie, počas toho, ako riešil veľmi dôležitý telefonát, skoro mu vypadol z rúk telefón. Vypleštil oči a nechápavo sa pozeral na to, čo videl: dole pri kríkoch sa motali nejaké dve mátohy – vyzerali ako Pac a Bác, no prezlečené vyzerali ako dve veľké srandovné myši. Bolo jasné, že čosi hľadali, lebo rozhŕňali kríky, obzerali sa, z času na čas pribehli k sebe a čosi si vzrušene rozprávali. Ignác Biely sa zmätene pozrel na kalendár: nie, nepomýlil sa, karneval má byť až zajtra… čo to tam dole tie mačky, teda skôr mačkomyši, stvárajú?

Tie mačkomyši tam dole v kríkoch skutočne čosi hľadali. Dúfali, že sa skôr či neskôr malá myška objaví a že ich plán vyjde.

„Mali by sme sa správať ako myši!“ povedala Bác.

„To je ako?“ spýtal sa Pac.

„No to neviem,“ odpovedala mu sestra.

„Vieš to, tak si proste iba sadnime a čakajme. Keď budeme takto pobehovať, skôr ju vyplašíme.“

A tak sedeli a potichu sa rozprávali o tom, aké masky asi budú mať ostatní kamaráti z  mliekarne.

„Som zvedavá, či príde aj Marínka s Ľubkom. Určite budú rytier a princezná,“ rozjímala Bác.

„A čo pán direktor Ignác Biely? Toho by som si vedel predstaviť ako….“ lenže Pac nedopovedal.

Labkou v ružovej rukavičke ťukol do sestry a bez slova kývol hlavou smerom k tomu, čo ho umlčalo.

Bola tam. Opäť stála pri vetraní a spolu s ňou aj desať malých mýšatiek. Desať!!!!

„Dobrý deň,“ ozvala sa potichu Bác a pre istotu sa ani nepohla.

Myšky sa mykli, lebo nečakali spoločnosť a už-už by sa aj rozutekali, keby začudovane nezostali stáť a pozerať na dve veľké myši sediace kúsok od nich.

„Ddd…dobrý deň,“ odpovedala najstaršia myš.

„Doblý deň,“ odpovedalo zborovo desať malých mýšatiek.

„A čo vy tu, kamarátky, myšky?“ spýtal sa Pac.

„Sme veľmi hladné,“ odvetila najstaršia myš, „dovnútra sa neviem dostať, nie je tam ani špáročka. Minule som tu objavila túto vec, z ktorej vychádza krásna vôňa, tak som sem priviedla detičky, aby sa aspoň nadýchali vône, kým niečo vymyslím. A vy ste kto? Vy tu bývate? Prepáčte, že sa

neslušne pýtam, ale čo ste vy za myši? Taký veľký druh som ešte nikdy nevidela, nepochádzali vaši predkovia náhodou z Veľmyšova, niekde na druhej pologuli? V myšej škole nás učili, že tam sú aj myši väčšie…“

„A…áno…“ prekvapene zahabkala Bác, „z Veľmyšova… No ale tu byť nemôžete, do syrárne myši nesmú, boli by z toho len veľké problémy…“

„Veľké problémy? Aké veľké? Veď my myšky sme tu na to – malé myšky na veľké problémy!“

„No, to áno, ale túto mliekareň strážime my. Je to naše poslanie. Ani my nesmieme chodiť dovnútra,“ vysvetľoval Pac.

„Och, to je strašné, tak potom budeme hladovať? Pozrite sa na tie malé hladné krky, chúdence dieťatká – mýšatká,“ myške sa zatriasol hlas a vyzeralo, že sa každú chvíľu rozplače.

V tom Bác niečo napadlo: „Vydržte chvíľu, mám skvelý nápad! Stretneme sa za plotom mliekarne o dve hodiny! Ale zvonka!“

Keď Pac a Bác utekali k Ignácovi Bielemu do kancelárie, ani si neuvedomili, že sú ešte stále v maskách.

Zabúchali na dvere a doslova vbehli dnu. Ignác Biely sedel za stolom a možno sa aj chcel hnevať, že ho práve vyrušili, no keď zbadal dve mačky prezlečené za myši, musel sa začať smiať.

Bác mu rýchlo vyrozprávala príhodu s myšami, direktor gúľal očami, vzdychal, ochkal, kričal „prepánajána, myši, to snáď nie, čo si len teraz počneme“ a celkovo vyzeral, že toto asi nebude jeho dobrý deň.

„Nebojte sa, direktorko, máte predsa nás! Preto sme tu!“ pokračovala a vysvetlila mu svoj plán. Raz týždenne dajú z mliekarne zopár syrov, ktoré im nebudú chýbať mačiatkam, tie ich zanesú za plot fabriky a dohodnú sa s myškami, ktoré iba hľadajú potravu, že do areálu továrne nevkročia. Vyriešia sa oba problémy – myši sa nebudú snažiť dostať do továrne a zároveň nebudú hladovať.

Ignác Biely chvíľu premýšľal, špáral si v uchu a potom povedal: „Dobre teda, keď to pomôže! Zavolám hneď do syrárne, aby vám syry nachystali! Ak však hocikto z mliekarne zbadá niekde myš, dohodu rušíme! A potom sa o myši postaráte inak!“

„Výborne!“ vykríkli mačiatka a rozbehli sa smerom k dverám.

„Pán direktor?“ zastavil sa ešte Pac, „poviete nám, akú masku budete mať na karnevale?“

„Budem jogurt, to je predsa jasné,“ zasmial sa Ignác Biely.

Keď o dve hodiny položili dve veľké mačkomyši pred mamu – myš a desať mýšatiek hŕbu syrov z mliekarne, tie neverili vlastným očiam.

„To všetko je pre nás?“ spýtala sa mama – myš a krútila hlavou.

„Áno! A bude to tak každý týždeň, vždy v piatok! Jedinou podmienkou je, že nesmiete chodiť za plot do mliekarne! Ani Vy, ani vaše kamošky, určite ich je tu veľa! Sľubujete?“ spýtala sa Bác.

„Sľubujeme! Toľko syra vystačí pre všetky myšky na poli! Ďakujeme!“

Myšky začali poskakovať a tancovať, tešili sa, akoby si pod vianočným stromčekom rozbalili ten najvysnívanejší darček.

„Platí! Dovidenia o týždeň! A pozor! V mliekarni majú aj veľmi, veľmi, veľmi nebezpečné mačky!“ povedal Pac, aby ich troška vystrašil, so sestrou myškám zamávali a pobrali sa preč.

„A teraz už poďme za Bertou a ostatnými, určite treba všetko prichystať na ten karneval!“ zasmiala sa Bác

Odvtedy v Bánoveckej mliekarničke s myšami nikdy problém nemali. Aj myši boli sýte, aj syry v mliekarničke zostali celé.